Život šteniatka - prvý týždeň
Tak nás tu máte...
12.3.2009 - Atrej
My šteniatka máme ťažký život... Všetko sa to začalo 12.3.2009 veľmi skoro ráno. Aj so sestrou sme si krásne žili u maminky v brušku, keď nás to začalo tlačiť von. Ale zas sme sa len tak ľahko nedalo a bojovali sme voči tomuto bezpráviu ako sa len dalo. No nakoniec bola mama mocnejšia a tak som sa narodil ja. Teda poviem vám nič moc. Všetci si myslia, že si od odmaká mama, ale kdeže! To šteniatko to má ťažké a tú najdôležitejšiu úlohu. Je pravda, že sa mi to mamina snažila vynahradiť hneď ako som sa dostal na tento svet. Len teraz neviem od čoho som bol mokrejší... či od plodovej vody, či od maminho olizovania. Ale nakoniec ma teda poriadne osušili a zobrali na mna aj takú divne hučiacu vec, čo na mna fúkala teplý vzduch. No a potom tu už išlo rýchlo. Dostal som sa k mliečku a teda nič iné ma už nezaujímalo. Taká mňamka. Ale veľmi dlho som si úplnu pozornosť mamy neudržal. Už o pár hodín sa rozhodla prísť na svet aj sestra, asi jej už bolo za mnou smutno... A tak ma mama opustila a prišla len tak tak, že som neumrel od hladu! Tak som sa na nu radšej prilepil a nepustil sa. Sestra spočiatku robila drahoty. Neviem, čo jej prešlo cez nos, či chcela radšej kakao alebo čo. No nakoniec pochopila, že nič lepšie aj tak na svete nie je a pridala sa ku mne a spoločne sme začali vysávať mamu. A to robíme doteraz. No len občas jej musíme dať oddýchnuť, tak to využívame na krátky spánok. Ale je to ťažké. To mamine mliečko je tááák dobre, že sa mi o ňom ešte aj sníva... No už je veľa hodín a mama tvrdí, že musíme ísť spať. Dobrú noc ľudkovia.
13.3.2009 - Amber
Noc teda nebola ľahká. Mama bolo pri nás síce celý čas, ale ten môj brat je hrozný. Stále sa púšťal na výzvedy. No akoby mohol niečo vypátrať. Keby aj narazil na niečo zaujímavé, tak to ani neuvidí! No chlapi! Ale prežili sme aj túto skúšku osudu a tak začal ďalší krásny deň plný mliečka a spánku. Hneď ráno sme mali ťažkú úlohu... Museli sme sa rozlúčiť s páničkom, lebo odchádzal na ďalekú cestu. No malo to aj svoje výhody. Inak by sme sa do postele tak ľahko isto nedostali. No kto vie vie a verte tomu, že jednodňové šteňa už presne vie ako na páničkov, aby dosiahlo svoje. Síce toto potešenie dlho netrvalo, ale je to dobrý začiatok. Ďaľším dôležítým bodom dňa bolo získanie mien. Ja som dostala meno Amber, vraj sa ku mne hodí a aj mám takú farbu. No neviem, či si ho nechám. Uvidím, ako bude znieť mojím uškám. Brat dostal meno Atrej ako ten slávny bojovník a je to teda meno aj tatina. Ja by som mu teda dala isto iné meno! Ale všetko sa môže zmeniť, kým to nemáme v papieroch... Inak klasika. Mlieko, spať, mlieko, spať, mlieko, spať, ... No nie je ten život úžasný?
14.3.2009 – Atrej
Dnešok bol relatívne nudný. Stala sa len jedna dôležitá vec, ale zas tá stojí za to. Dnes nám konečne odpadli posledné zbytky pupočníkov. Takže už sme oficiálne veľké psy a nijakí drobci!!! Pozor na nás!
15.3.2009 – Amber
Nedeľa začala ako každý iný deň, poriadnou porciou mlieka. A potom sa začali diať nevídané veci. Prišla k nám návšteva. Boli to nejakí dobrí rodinný známy, ak nás mama poučila, že návštevu rozhodne netreba ocikať. Toto očakávanie sme plne zvládli a za to sme si vyslúžili samú chválu, nie len za našu šikovnosť ale aj krásu. Z tohto hľadiska návštevu posúdiť nevieme, ale nevoňali zle. A poobede, teda podľa maminho merania, podľa nás tak asi po desiatom mliečku, dorazil domov pániček... Si myslel, že sa s nami pohrá, ale to sa prerátal. Nechápem, čo očakával, nebodaj, že šteňa sa s ním bude hrať keď sa jemu bude chcieť. Nie nie. Ešte sa musí toho veľa učiť o tomto svete alebo že by nám niečo ušlo?
16.3.2009 - Amber
Samozrejme, že aj dnešok sa niesol v znamení mlieka, ale trochu inak ako doteraz. S bratom sme vyhlásili súťaž, kto toho zje za deň viac. No musím uznať, že brácho sa do toho pustil teda naplno a myslím, že v mame večer neostala ani kvapka mlieka navyše. Ani neviem, či za celý deň vôbec zažmúril oči, ale podľa výsledku musel byť prisatý na mamu aj počas venčenia, inak si to vysvetliť neviem. Keďže sa večer vážime v rovnaký čas, tak sme túto chvíľu netrpezlivo očakávali, aby rozsúdila našu súťaž v jej prvý deň. Snažili sme sa obaja dať do toho čo najviac a teda udržať v sebe každý miligram. Ale mama rozhodla, že súťaž nesúťaž, vyvenčiť sa musíme. No aspoň neboli výsledky nijak skreslené. Musím teda uznať, že hoci je bráško stále menší než ja, v tento deň sa prekonal a zvládol za deň pribrať až 45g!!! Tým si zaistil víťazstvo. Keby sme neboli súrodenci, tak verím, že jeden z jeho rodičov je kliešť. No ale teraz už musíme ísť spať a poriadne stráviť, čo sme cez deň natlačili do žalúdka.
17.3.2009 – Atrej
Súťaž pokračovala aj dnes, veď si treba nejako spestriť tie dni, čo sú jeden ako druhý. Ale po tom ako som sa včera prežral, mi to dnes už tak nešlo, ale za to sestra zo seba vydala maximum, teda pardon do seba dala maximum a pribrala až 50g. Asi nezdieľa názory modeliek, ale to je len dobre, kto by mal záujem o vychrdlinu? Šteňa má byť predsa pekne guľatučké. Dnes sme aj začali zvažovať, čo ďalej. Predsa len to už začína byť nude nič nevidieť a nepočuť. Takže začíname vážne uvažovať, že by sme začali okrem čuchu a chuti (mliečnych radarov) využívať aj tieto dva zmysly. Mama tvrdí, že svet okolo je zaujímavý a stojí za to ho prebádať. O tom ani trochu nepochybujeme a už teraz sa snažíme ako nám to súťaž v priberaní len dovolí. Ale prísť o tú výsadu, že nás všetci, mama, ľudia tak super obskakujú? No budeme to musieť veľmi dobre premyslieť a zhodnotiť všetky pre a proti. Dobrú noc ľudkovia, z toľkých úvah som už aj vyhladol a myslím, že po poriadnej dávke mlieka si pôjdem trošku pospať.
18.3.2009 – Amber
Tak sme dali dnes s bratom hlavy dohromady a rozhodli sme sa.... Že zrušíme našu súťaž v priberaní, lebo nemá víťaza... Vo víťazstvách sa s bratom striedame obdeň a taká súťaž je teda dosť nudná. To neznamená, že sa nebudeme aj naďalej snažiť pribrať čo najviac a vysať z mamy aj poslednú kvapku tej dobroty! Na naše nové dva zmysly zatiaľ nemáme jednotný názor a teda budú rokovania prebiehať ďalej. Ale začali sme trénovať beh. Predsa len je to plazenie pomalý spôsob presunu a stáva sa nám, že nám mama ujde aj s mliečkom. Takto by sme mali šancu ju dobehnúť. Takže trénujeme o sto šesť, ale dosť ťažko sa udržuje rovnováha, keď nevidíte, kde je dole a kde hore a kedy už padáte a kedy ešte nie... Asi to bude nakoniec chcieť tie oči, ale neunáhlime sa. Všetko chce svoj čas. Aj oči a uši. A keďže začínam cítiť svalovicu, idem si vyhriať pacičky do teplučkého domčeku a prikryjem sa maminou. Dobrú noc.